Päsť

Keď som vošla do kravína, bolo šesť. Viem to presne. Mama mi dala hodinky. To aby som vedela, koľko je hodín a nevyhovárala sa, že neviem, koľká odbila.

Obyčajne som sľub "prísť domov najneskôr, keď kostolný zvon odbije osem“ nedodržala. Ak som o ôsmej nebola doma, mama vyšla na balkón a zakričala „domov!“.

Takto nás, deti hrajúce sa pred činžiakmi zvolávali rodičia v časoch, keď neboli mobily. Skúsili sme neuposlúchnuť!

Na „mieste činu“ kostolné zvony nepočuť. Preto mamine hodinky.

„O deviatej budeš doma!"

"Kravín" bol náš nový kultúrny dom. K akému účelu kedysi slúžil, prezrádzalo len zopár stĺpov vo vnútri veľkej sály.

Bol nanovo vymaľovaný, mal novú strechu a novú, čerstvo vybrúsenú a nalakovanú podlahu. Neraz som sa na nej pošmykla a spadla, keď sme nacvičovali spoločenské tance.

Počas bežných dní boli stoly a stoličky umiestnené v presných radoch tak, aby všetci prítomní videli na pódium počas schôdzovania a zasadaní.

Počas zábav a diskoték, osláv a svadieb stáli stoly a stoličky okolo stien tak, aby bolo v strede voľné miesto na tancovanie.

Na týchto aktivitách sa vyberalo vstupné.

 

Sobotňajšiu diskotéku mali "tanečníci" za odmenu zadarmo.

To bol náš tanečný krúžok. 

Hneď ráno v sobotu sme upratali stoly a stoličky z módu "schôdza" na mód "tance", aby sme vytvorili veľký tanečný parket (pre seba, ale zostalo to tak i na diskotéke). 

Potom sme od ôsmej do štvrtej drilovali na "tanečnom".

Cez prestávky, už na diskotéke, bolo našou úlohou ešte predviesť nejakú modernú choreografiu alebo dve.

Potom mohol každý tancovať, čo unavené nohy ešte dali.

Žiadne pravidlá, žiaden systém, ako pri spoločenských tancoch.

Sloboda, voľnosť!

 

Diskotékové variácie som poznala iba z „tanečného“.

I keď, tradičný typ tanečníčky vo mne nehľadajte.

Bola som o čosi silnejšia ako ostatné. Na akejsi celoslovenskej súťaži, bolo to v Trnave, ma jedna vysmiala. „Si guľa!", povedala.

A čo som ja zato mohla, že úbor bol taký divný a ostatné dievky špáradlá?!

Skrátka, kazila som umelecký dojem, „oversize“ modelky ešte neboli "IN". Aj preto neboli tanečné súťaže na zozname „mám rada“, i keď tanec, áno, ma bavil. 

Môj tanečný partner, volal sa Ľuboš, chodil na tréningy lebo musel, nerád tancoval, nerád súťažil a rád sa ulieval z tréningov. Mal totiž frajerku.

Trénovali sme ako náhradníci. „CEO“, "šéf", ako by sme ho dnes nazvali, nám nič neodpustil. (Keď už sme tam chodili, museli sme pracovať ako ostatní.)

Ale za odmenu "vybavil" diskotéku zadarmo.

 

Sobotu som si musela odrobiť počas týždňa po škole na záhrade.

Bolo to nespravodlivé. Hraničilo to s obmedzovaním osobnej slobody a despotizmom.

To až teraz viem, nebola som ja vtedy taká múdra.

Dnešnú diskotéku som si zaslúžila! Dvojnásobne! Prvá diskotéka! Aké to bude? 

Len rozhovory o tom, čo sa tam deje, boli vzrušujúce! 

Odkiaľ som mala vedieť, čo sa tam môže stať?

 

Bolo čosi po siedmej, keď TO  naozaj stalo.
Miestna speváčka prestala spievať Boney M. To bolo prvé.
Zo stredu tanečného parketu sa začali postavy sťahovať k stolom pri múroch.
Kto pred stôl, kto zaň. To bolo druhé.
Aj neznalí reči diskoték ako i ja tušili, že sa deje niečo mimoriadne.

Na jednom konci vyľudneného tanečného parketu stál ON.
Bol to skoro môj frajer.
(Skoro preto, lebo sme sa ešte nestihli frajerčiť, ale pozval ma na malinovku.)

Chodil na diskotéky a tak sa mi marí, veď viete, pamäť už neslúži ako za mladi, že som sa ten sobotňajší večer viac ako na diskotéku tešila na to, že HO uvidím.

 

Na druhom konci stál hokejista Šeďo.
Okolo nich sa vyformoval kruh.
Niektorí si vysúkali košele až po lakte.

Zdvihnuté nozdry, vystretá brada a zúžené oči Šeďa kopírovali vzhľad besného býka, pred ktorým zamával toreador červeným súknom.

Len plecia držali vypätú hruď pokope. Rozopnutá košeľa na tele sa nafúkla na prasknutie.
Ruky s napätými svalmi zaujali bojovú pozíciu. Svalnaté ruky sa končili pevne zaťatými päsťami. Bojový postoj Šeďa neveštil nič dobré. Každému bolo jasné, čo bude.

Bude kýbeľ krvi.

Ja som nič také netušila, ale videla.

V ten večer som prišla domov skôr, ako kostolné hodiny odbili deväť.


*
Nemám rada zaťaté päste. Až na jednu z rokov sedemdesiatych.
Obľúbila som si ju v jednom filme a je populárna dodnes.

Na oslavu majiteľa tejto päste postavili v Pensylvánii bronzovo betónovú sochu v nadživotnej veľkosti.

Jeho päste kopíroval celý svet. Nie preto, že bol boxer.

*

Päsť je v reči tela synonymom bojovnosti. Sily. Odvahy. Rebélie.

O tom, aké slávne päste poznáme sa dočítate na mojom blogu v článku „Nie je päsť ako päsť“.

 *

PS: „červené súkno na býka“ je mýtus.

V koride funguje niečo iné a významnú úlohu v tom hrá reč tela toreadora.