Ukazovák ako zbraň

„Toto chcem!“  „Čo je to?“ „Ty si to bola!"


Deti používajú ukazovák jednoducho. Na identifikáciu alebo ukazovanie.

Ukazováčik býva v horizontálnej polohe, ruka je dlaňou hore alebo nabok.

Ukazovák je namierený na vec alebo k osobe. 


Ukazovať prstom sa však nepatrí. Preto dospelí ukazujú uvedomele, sofistikovane. 

Ukázanie či poukázanie len zľahka naznačia. Nie prstom.

Urobia tak pohybom hlavy, tela, paže, alebo len očí, či kútikom úst. 

Mimovoľne, akosi intuitívne.

Alebo "ukazujú" slovom. Bez gesta. 


(Hoci gesto býva občas jednoznačné, niekedy môže ním byť "poukázané" na niečo, čo nie je spojené s človekom ako osobou, ale s jeho vlastnou myšlienkou, ktorá sa nás netýka. Do hlavy nevidíme. Preto i toto ukazovacie gesto ako všetky gestá,  neberme oddelene. Využime otázky, aby sme si vedeli lepšie pochopiť, ako človek uvažuje.)

Ak emócie svištia povetrím, sa ani dospelí nerozpakujú prstom ukazovať.

Tykanie je  i „týkanie“ prstom do vzduchu, je jasne a hrozivo zacielené.

Pamätáte si na riekanku z detstva?

"Ty, ty, ty, - ty to budeš platiti!"


Ako sa vyvíjali sofistikovanejšie zbrane, to isté gesto vyzerá pri troche fantázie ako namierená pištoľ. 

Evokuje zbraň, hrozbu životu a má preto hrozivejší význam.

I keď na tvári môže byť náznak úsmevu, i ten sa skrúti do grimasy.

Je jasné, že to nie je vtipné, i keď sa to má takým zdať.

(Akosi intuitívne to vieme.)

 

Neverbálna komunikácia je oveľa staršia, ako hovorené slovo.

Pravdepodobne, antropológovia by s tým súhlasili, gesto pochádza ešte z dôb, kedy Homo v tlupách čakal na zviera a nepoznal reč. 

Lovci sa museli vedieť dohodnúť, kedy zaútočia a kde je zver, kým boli potichu a prakticky bez pohybu. Museli byť potichu.

Tento spôsob komunikácie dával väčšie šance na to, že nezostanú hladní a tiež, že sa nestanú korisťou oni.

A to isté matky s deťmi v jaskyni. Museli si dávať signály, ak bolo treba byť ticho a nevydávať zvuky.

Hoci sa nám zdá, že toto gesto by mohlo byť v prírode prirodzené a rozšírené, používajú ho iba ľudia. Len človek mieri na cieľ prstom.


Niektoré zvieratá síce vedia ukazovať smer, ale robia to inak.

 Napríklad, zmenia polohu tela, chvosta, chobota. 

Včely "tancujú".

Na Strednom Východe a v Južnej Amerike prst smerujúci na „niečo“, ukazujúci na „niečo“ máva aj iný význam, je obdobou natiahnutého malíčka a ukazuje na vec malých rozmerov.

Gesto má na celom svete rovnaký význam.

A možno preto, že evokuje zbraň, myslenú či skutočnú, v každom prípade gesto má aj hrozivý podtón,  vravíme malým deťom, že ukazovať sa nepatrí.
(Spoločenské pravidlá, spoločenská etiketa nepustí.)
 

Na školeniach asertivity sa venujem i tomu, ako preklenúť  „ja som na vine“.

Ako „netýkať" sám sebe vo svojej vnútornej reči, neobviňovať sa.

Ale i to, ako neobracať ukazováčik na  iných.

„To nie ja, to ty! Ty si na vine!“


I to sa dá naučiť. 

Na záver malý test: Skúste uhádnuť, čo vám ukazováky na obrázku pod Melom Gibsonom ukazujú. Ako vidíte, trochu sa líši napätie prsta aj poloha.

Nápoveda: číslo 4 - prst zľahka ohnutý, smerujúci do boku, predstavte si k nemu pohyb: Daj to tam! Nabok! Je to ukazujúco - príkazné gesto


Autorkou kresby je Zuzka Lukáčová

https://www.instagram.com/zuzana_lukacova_art/

Mel Gibson vo filme po čom ženy túžia. 
https://www.youtube.com/watch?v=o6PhM8Jio8U&t=206s

gibson ukazovakpng
28 ukazovanie testpng