Vnútorná reč

Gesto, ktoré stvárnila Zuzka Lukáčová, ilustruje myšlienkový proces, ktorý poznáme ako „vnútornú reč“.

Všimli ste si, že keď niekedy o niečom premýšľate, „Niekto“  zvnútra prehovára, „niečo“ chce povedať, občas i vaša ruka premýšľa s vami?

Mimovoľne sa natiahne do vzduchu, akoby niečo chcela povedať?

A pritom mlčíte?

 

Existuje „prechodné spojenie medzi vonkajšou rečou, ktorá nasleduje po vnútornej reči a trvá až do štádia súladu s normami pre stavbu výpovede prijatou v danom jazyku“, povedal M. Critchley.

 

Vnútorný hlas má vraj každý z nás.

Niekto občas počuje tichý hlások, ktorý mu napovedá, čo má robiť.

Niekto počuje jeho dôrazné varovanie.

Iný premýšľa v duchu, diskutuje často a rád sám so sebou.

Ako šachista, ktorý hrá šach. 

Sám so sebou.

(Výnimoční šachisti a stratégovia to robia často. Vedia nazerať na problém z oboch opozitných strán.)

Niekto tento fenomén vôbec nepozná. A ani nechápe, ako môže niekto "počuť" myšlienky , ktoré neboli vyslovené, z vlastnej hlavy.


 Čo je vnútorná reč? Je to rozhovor myšlienok? Je to reflexia?


Tvoríme myšlienky. Transformujeme. 

Máme názor.

Interpretujeme. 

Domýšľame si...


Môžem to urobiť? Nemôžem?

Som dosť dobrá? Nie som dosť dobrá?

Som neschopný. Nik ma nechápe. Nikto ma nemá rád!

Vo svojom vnútri často máme myšlienky, ktoré sú úplne opačné ako tie, ktoré počuť, lebo sme ich povedali, ako myšlienky, ktorými sa prezentujeme. 

Ak diskutujeme spôsobom, kedy navonok súhlasíme, ale vo vnútri nie, sú to práve gestá, mimika, neverbálna reč, čo nás prezradí.

 

Ak máme spolubesedníka, môžeme, ako dvaja hráči šachu, tenisti, jeden druhému odpovedať a hľadať styčné body alebo spoločné riešenie.

Vyhrávať alebo prehrávať.

Diskutovať. Argumentovať. Viesť dialóg alebo dva monológy.

Ak vidíme spolubesedníka, že zdvíha ruku do priestoru týmto spôsobom, možno je to signál, že chce niečo povedať.

Možno to nikdy nepovie, ak mu nedáme príležitosť.

„Aký je tvoj názor? Čo si o tom myslíš?“, by mohla byť dobrá reakcia na toto gesto.


Nielen vtedy, ak komunikujeme s inými.

I sám seba sa môžeme spýtať, prečo si myslíme, čo si myslíme, ak postrehneme, že sa sami so sebou rozprávame. Ba občas pri tom zdvíhame ruku týmto spôsobom, akoby sme tomu druhému vo vlastnej hlave chceli niečo vysvetliť.


 Vnútorná reč je veľmi dôležitá.

Je maximálne nasýtená významom.

Je minimálne formulovaná foneticky.

Myšlienka nie je „stelesnená" v slovách, ale je dosiahnutá v mysli.

V istom okamihu sa môže zmeniť na „preverbitum“.

Až potom myseľ vyberie výraz pre ústnu reč.

Alebo i písomnú.

Ba niekedy je "jazyk", či skôr rečový aparát taký rýchly, že predbehne vnútornú reč a prezradí naše vnútorné myšlienky, pohnútky skôr, ako si ich dobre premyslíme.

(Mohla som si zahryznúť radšej do jazyka", poviem si.)

To sa stáva vtedy, ak je emócia veľmi silná.


Občas sa zastavte, keď sa objaví váš vnútorný súkromný diskutér a zapíšte si to.

Možno je to dôležité. Možno chce ten hlas povedať, ako sa cítite.

Že niečo je alebo nie je v poriadku.

Že by ste nechceli byť porazeným, ale víťazom.

Že máte nápad a chcete niečo vytvoriť.

Zverte papieru, čo povie vnútorná reč.


Veď i múdry Sokrates tvrdil, že k nemu prehovára vnútorný hlas... A počúval ho.